Vnútorný hlas Boha
Posted by Nika H. on Sep 19, 2010 in Blog, Spracované prednášky | 0 commentsSo začiatkom nového školského roka vstupuje aj Spoločenstvo pri Bazilike Narodenia Panny Márie vo Vranove do ďalšej etapy svojej existencie v snahe o hlbšie prežívanie a budovanie osobného vzťahu s Bohom, modlitby, spoločenstva a zdieľania sa.
Príbeh Jakuba v Beteli z knihy Genezis (Gn 35, 1-22) ukazuje stretnutie Boha s človekom. Boh sa ozval a prehovoril k človeku. Ozval sa Jakubovi. Ozýva sa aj dnes. Závisí od nás, či máme otvorené uši srdca a vnútra, aby sme v ruchu sveta začuli Boha v nás. Boh sa prihovára v tichu. Je možné, aby sme počuli Boží hlas? Ako? V modlitbe sa môžeme Boha opýtať, či hovorí k nám. V našom živote, ktorý žijeme, sú udalosti dobré i zlé, radostné i smutné. Sú udalosti, ktoré zmenia náš život, smer i cieľ. To Boh koná, aby nás zachránil a tak cez nejakú históriu života, reálny fakt, ktorý zmenil náš život, sa prihovára a vtedy s nami hovorí Boh. Na zlo pamätáme a na dobro zabúdame. Je potrebné pamätať na dobro a dobrodenia. A počúvať Boha, ako k nám hovorí.
Ako Boh pozval Jakuba do Betelu, pozýva aj nás na stretnutie s ním. Záleží mu, aby sme boli čo najbližšie k Jeho domovu. Betel v preklade znamená dom Boha. V živote každého z nás je taký Betel, dom Boha skrze Boží hlas v nás. Môžeme prežívať nebo na zemi, ak máme čisté srdce. Jakub odpovedá na Božie pozvanie ísť do Betelu a žiada od svojej rodiny a kmeňa, aby odovzdali cudzích bohov, amulety, ťarchy, aby sa očistili, lebo pôjdu do Betelu. Jakub to všetko zakopal do zeme. Tento jeho čin má pre nás symbolický význam. Ak chceme kráčať na stretnutie s Bohom, prijať Jeho pozvanie, musíme zakopať naše hriechy, slabosti, našich bohov, nie odložiť, ale hlboko ich zakopať. Aby sme si ich v našej ľudskej slabosti opäť nevzali. V sviatosti zmierenia máme možnosť zakopať všetko zlé s úprimným úmyslom raz a navždy skončiť s hriechom. Vtedy diabol nemá žiadnu moc nad človekom, ak má človek čisté srdce. Keď sa kmeň Jakuba očistil, viedol ho Boh, stál na čele.
Dôležité miesto v príbehu Jakuba má smrť Debory, Rebekinej dojky. Keď Jakub došiel do cieľa, postavil tam oltár a rozlúčil sa s Deborou, pochoval ju tam. Pochovanie dojky pod dubom niže Betelu má hlboký duchovný zmysel. To miesto ho zachránilo, keď utekal pred bratom Ezauom. Lúči sa s matkou, ktorá mu pomohla. Aj my stretávame ľudí, ktorí nám pomáhajú a všetky stretnutia, udalosti, chvíle, okamihy sú prostriedkami k cieľu života, prostriedkami na ceste k spáse. To je tzv. náradie, ktoré používame, aby sme sa dostali na miesto stretnutia s Bohom ako Jakub. Modlime sa, aby sme neboli otrokmi tohto sveta, ale vnímali možnosti, ktoré nám pomáhajú, ako prostriedky na dosahovanie cieľa. Aj ťažké chvíle nás posúvajú ďalej, bez nich by bola naša cesta k svätosti veľmi jednoduchá.
Boh požehnal Jakuba a dáva mu nové meno. Stáva sa novým človekom. Ráchel po ťažkom pôrode zomiera. Porodí Jakubovi syna. Nazvala ho Benoni (Dieťa mojej bolesti), ale Jakub ho nazval Benjamín (Syn šťastia). Pôrod a nový život je prejavom požehnania. Po narodení syna Jakub stráca Ráchel. Boh má moc dať i vziať. Keď niečo získame, Boh nám to môže vziať. V takýchto chvíľach majme hlbokú vieru a Boha pred očami. Boh je blízko človeka v každej chvíli. Ako bol blízko Jakuba a jeho kmeňa.
V závere príbehu Jakuba vidíme hriech jeho syna Rubena s jeho vedľajšou ženou Balou. Každý hriech nás odťahuje od Boha a otvára cestu k ďalším hriechom. K tomuto hriechu nám otec Ondrej spomenul príbeh Dávida a jeho hriech s Betsabe a neskôr zodpovednosť za smrť spravodlivého muža Uriáša. Dávid sa kajá a prijíma trest za hriech. Hriech nesmieme podceňovať. Boh zaplatil za naše hriechy veľkú cenu. Pokuta udelená vo sviatosti zmierenia má symbolickú cenu. Je už zaplatená Ježišovou smrťou na kríži. Je to taká investícia do nášho života, liek, ktorý uzdravuje naše ranené vnútro. Berme ju s vážnosťou a vďakou. Kajúcnosť je veľmi dôležitá. Zohráva veľkú úlohu i pri premene tvrdých sŕdc našich blížnych. Skutky kajúcnosti neostanú v Božích očiach bez povšimnutia.
V priebehu prednášky zazneli úryvky zo Svätého písma, z druhej knihy Samuelovej (2 Sm 11) o Dávidovi a Betsabe, z Lukášovho Evanjelia o kajúcej hriešnici (Lk 7, 36-50). Kto veľmi miluje, veľa sa mu odpúšťa.
V závere zaznela výzva k láske: „Bez lásky je všetko zbytočné.“ Tak ako kajúca hriešnica veľmi milovala. Skúsme sa započúvať do Jakubovho príbehu a vidieť v ňom pôsobenie Boha. Každý životný príbeh je jedinečný a stojí za ním Boh. Aj v nasledujúcom školskom roku túžime sa stretnúť s Bohom, budovať s ním vzťah s čistým srdcom, aby sme počuli Jeho hlas a žili podľa tohto hlasu.
V mene všetkých mladých ďakujem otcovi Ondrejovi za pekné a povzbudivé slová. Už len krátko dodať, aby sme sa všetci usilovali mať čisté srdce a milovali. Boh nám pomáhaj a požehnávaj naše spoločenstvo!
Andrea Vasiľová
0 Comments
Trackbacks/Pingbacks